Päťposchodová budova schovaná hlboko v lesoch východného Slovenska. Komíny vedené 250-metrovým tunelom, aby nikto nezistil, kde sa nachádza. V jej útrobách stovky sudov s látkami, ktoré môžu zabiť. Toto nie je sci-fi thriller – je to skutočnosť, ktorá ohrozuje životy tisícov ľudí v „trojuholníku smrti“ na východe Slovenska. O jej existencii už pred rokmi prehovoril vo svojej prednáške doc. Ladislav Štibrány z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU.
Utajený komplex hlboko v lese
Predstavte si päťposchodovú betónovú stavbu ukrytú v hustom lese a pod zemou, kde ju nemôže vidieť žiadny náhodný okoloidúci. Jej komíny nevystupujú do výšky – namiesto toho sú prepojené s 250-metrovým tunelom, ktorý odvádza spaliny niekde ďaleko, aby sa zamaskovala skutočná poloha zariadenia.
Táto budova – oficiálne označovaná ako Energoblok 2 – je jedným z najzáhadnejších objektov na slovenskom území. V roku 2020 sa v jej útrobách nachádzali stovky sudov s polychlórovanými bifenylmi (PCB), jedovatými látkami, ktoré môžu spôsobiť rakovinu, poškodenie pečene a reprodukčné problémy.
Ale prečo niekto postavil takúto budovu? A prečo ju tak starostlivo skrýval pred svetom?
Odpoveď sa skrýva v temnej histórii miesta zvaného „trojuholník smrti“ – územia ohraničeného trojicou fabrík: Chemlon Humenné, Bukóza Hencovce a Chemko Strážske.
Narodenie chemického pekla
V päťdesiatych rokoch sa v bývalom Československu rozbehla masívna industrializácia. Vládnuci komunisti presadzovali víziu, kde v každom kúte krajiny budú dymiť komíny tovární. Malá dedinka Strážske na východe republiky sa stala terčom tejto ambície. Výber lokality nebol náhodný – už predtým tu fungovala rafinéria na spracovanie ropy.
V roku 1952 začala výstavba gigantického chemického komplexu, ktorá trvala štyri roky. Pôvodne mal vyrábať výbušniny pre armády východného bloku. Osudovým sa stal rok 1959, keď sa rozbehla výroba polychlórovaných bifenylov (PCB) – prvý produkt s komerčným názvom Delor 106.
Práve vtedy pravdepodobne vznikla aj tajomná tepláreň, ktorá mala zaisťovať energiu pre náročnú chemickú výrobu. Ale už vtedy bola navrhnutá tak, aby zostala neviditeľná. Za štvrtinu storočia z brán závodu vyšlo vyše 21-tisíc ton výrobkov s PCB. Približne polovicu smerovala na export, zostatok využívali domáce podniky. V zlatých časoch tu pracovalo okolo šesťtisíc zamestnancov.
Ako odhalil doc. Ladislav Štibrány z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU: „Keď som analyzoval zvyšky produkcie, s prekvapením som zistil, že pri výrobe zanedbali poslednú fázu. Nedoriešili, čo ďalej s destilačnými zvyškami, ktoré pri výrobe vznikajú.“
A práve v tajnej teplárni sa tieto smrteľne nebezpečné zvyšky začali hromadiť. Tisíce ton tohto odpadu sa jednoducho nahromadili v sudoch. „Videli sme prístup, že ľudia pre to, aby na konci roka dostali odmenu, rýchlo vyrábali bez toho, aby riešili koncovku,“ opísal praktiky bývalého režimu odborník na organickú chémiu, forenznú chémiu a technológie odpadov Štibrány.
Štyri ohniska zatajovaného nebezpečenstva
Dôsledky boli katastrofálne. Kontaminovaná voda síce prechádzala čističkou, ale tá bola neúčinná. Toxické látky tak prúdili do rieky Laborec a Zemplínskej šíravy. Výsledok? Slovensko a Česko sa stali krajinami s najväčším znečistením PCB látkami na svete.
Po ukončení výroby v roku 1984 zostali v areáli štyri kritické lokality:
- Tajomná tepláreň (Energoblok 2) – päťposchodová budova s komínmi vedenými tunelom, plná stoviek sudov
- Objekt nazývaný „ošipáreň“ – najkritickejšie miesto s desiatkami sudov a narušenou statikou budovy
- Skládka odpadu v oblasti zvernica Orlová
- Neskôr identifikovaná zóna „Prameň“, kde sú nebezpečné látky zahrabané pod zemou
ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE.
