Slovenská hudobná scéna prežíva smutné dni. Z tohto sveta odišla žena, ktorej meno síce neplnilo titulky bulváru, no jej hlas a osobnosť boli zakotvené hlboko v srdciach každého, kto ju počul spievať. Vierka Mikušová – dlhoročná členka Slovenského filharmonického zboru, skromná, no neprehliadnuteľná umelecká osobnosť – zomrela v nedeľu 27. apríla vo veku 68 rokov.
Zanechala po sebe ticho. Nie prázdne, ale ticho plné spomienok, emócií a vďaky. Sály, v ktorých znelo jej meno, sú dnes o niečo chladnejšie. No v pamäti jej kolegov, priateľov a poslucháčov stále znie jej hlas – čistý, pevný, ľudský.
Tichá sila slovenského zborového spevu
Vierka Mikušová nebola celebritou v bežnom slova zmysle. Bola stelesnením toho, čo znamená slúžiť umeniu – nie sebe, ale dielu. Počas vyše štyroch desaťročí bola neoddeliteľnou súčasťou Slovenského filharmonického zboru. Vynikala nielen technickou precíznosťou a výrazom, ale najmä schopnosťou vnášať do hudby emóciu, ktorá oslovovala aj bez veľkých gest.
Jej kolegovia o nej hovoria s úctou a obdivom. „Vierka bola základným kameňom nášho súboru. Vždy pripravená, vždy dôsledná. Ale najmä – vždy človek,“ spomína jedna z dlhoročných členiek zboru.
Okrem filharmónie pôsobila aj v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve (SĽUK), kde jej hlas znel v tradičných piesňach s rovnakou intenzitou ako na pódiách klasickej hudby. Vedela sa prispôsobiť, no nikdy nestratila svoj charakteristický tón – srdce v hlase.
