Richard Sulík sa však rozhodol nezostať ticho. Pod vybranými komentármi zareagoval priamo – pokojne, no dôrazne.
„Rozumiem, že ľudia majú názor na moju politickú kariéru. Ale strkať nos do môjho súkromia? To nie je fér,“ odkázal jednému z kritikov. Ďalšiemu odpovedal ironicky: „Povedzte mi prosím, ktorý vzorný otec spravoval ministerstvo hospodárstva lepšie.“
Nešetril ani komentujúcu pani Miriam, ktorá ostro napísala, že by sa za takého syna hanbila. Sulík jej vrátil otázkou: „A vaše deti čo takého robia?“
Jeho reakcie polarizovali verejnosť ešte viac – niektorí mu zatlieskali za odvahu a úprimnosť, iní mu vyčítali, že sa bráni neprijateľnému správaniu svojho syna.
Kde končí súkromie verejnej osoby?
Táto udalosť otvára širšiu spoločenskú debatu – má verejnosť právo komentovať rodinných príslušníkov známych ľudí? A ak áno, kde je hranica medzi oprávnenou kritikou a zásahom do súkromia?
Zatiaľ čo Richard Sulík sa snaží po rokoch v politike nájsť nové naplnenie v oblasti gastronómie, ukazuje sa, že známe meno je bremenom aj mimo poslaneckých lavíc. Kritika sa totiž netýka len jeho, ale aj ľudí, ktorých má rád.
Filip Sulík, hoci dospelý a za seba zodpovedný, zostáva priezviskom spojený s verejnosťou. A práve to vytvára napätie – medzi súkromím a očakávaniami, medzi rodinnou realitou a verejným súdom.
