„Ukážte nám človeka a obvinenie si nájdeme sami.“
Po prechode frontu druhej svetovej vojny (1944 – 45) a nástupe novej moci v Československu začali zatýkania a deportácie do Sovietskeho zväzu. Represie neobišli takmer nikoho – zasiahli civilistov aj osoby podozrievané z kolaborácie, hoci o ich vine mali rozhodovať československé orgány. V praxi sa však mnohí nevinní ľudia stali obeťami svojvôle a bezprávia sovietskej armády.
K zatýkaniu často dochádzalo na základe vykonštruovaných udaní. Motívom býval osobný prospech – lepšie miesto, majetok či snaha zakryť vlastnú minulosť. V snahe zapáčiť sa novým mocipánom boli za „fašistov“ označovaní aj nevinní susedia či kolegovia.
Príkladom je poštový zamestnanec Zužčin, člen KSS a MNV v Trebišove, ktorý udal svojho nadriadeného Vyšehradského, aby získal jeho pozíciu. Vyšehradského odviezli do zberného tábora v Novom Sambore, kde zomrel. Neskôr Zužčin tvrdil, že si myslel, že pôjde len na krátke práce do Ruska a vráti sa späť.
Úradníci, učitelia, železničiari, poštári či notári boli často automaticky označení za kolaborantov bez ohľadu na ich skutočné postoje počas vojny. Mnohí skončili v deportáciách len preto, že slúžili v armáde alebo žandárstve, bez akéhokoľvek spojenia s vojnovými zločinmi.
Gulagy alebo „malenkij robot“
Na prednáške, ktorá sa konala 23. apríla v spolupráci so ZO Csemadok Humenné, predstavil László Köteles širší obraz povojnových deportácií. Ľuďom bolo často povedané, že pôjde len o krátkodobú, trojdňovú prácu – odtiaľ označenie „malenkij robot“. Realita však bola iná. Mnohí sa vracali až po rokoch, niektorí nikdy.
V gulagoch boli deportovaní nasadzovaní na najťažšie fyzické práce, čo malo vážne následky na ich zdravie a často aj život. Ide o náročnú a stále málo známu kapitolu dejín, ktorá však aj dnes dokáže silno zaujať a osloviť verejnosť.
ZDROJ: Humenné MsÚ, www.humenne.sk
