Diagnóza a pád do ticha
Prvé potvrdenie diagnózy prišlo na jeseň 2021, no definitívne ju lekári potvrdili až v apríli 2022. Jaroslav otvorene priznáva, že istotu o príčine nemá. Jeho neurologička mu medzi štyrmi očami povedala, že ochorenie by sa u neho mohlo spustiť aj bez vonkajšieho zásahu, možno o desaťročia, alebo aj nikdy. Napriek tomu má pocit, že práve očkovanie mohlo byť spúšťačom.
V priebehu roka 2023 sa jeho zdravotný stav výrazne zhoršil – najskôr ochrnuli nohy, neskôr prišli problémy s artikuláciou a prehĺtaním. V novembri 2023 počas zákroku na zavedenie výživovej sondy PEG mu zlyhalo dýchanie. Odvtedy je závislý na umelej pľúcnej ventilácii, má tracheostómiu a nedokáže rozprávať.
Návrat do života pomocou technológií
Jaroslav sa však nevzdal. Vďaka špeciálne upravenému notebooku, ktorý ovláda očami, sa dokázal vrátiť k práci. „Spočiatku som tomu neveril, no zistil som, že dokážem ovládať prakticky všetko,“ hovorí. Obnovil si licenciu od NBS, venuje sa sprostredkovaniu poistenia, píše blogy, robí online školenia, vybavuje daňové priznania a úspešne absolvoval odborné skúšky.
„Povedali mi, že som ako slovenský Hawking – a to ma nakoplo,“ dodáva s jemným úsmevom.
Osamelosť, nepochopenie a vďačnosť
Jaroslav čelí aj spoločenskej izolácii. Po zverejnení diagnózy sa niektorí „kamaráti“ začali vysmievať z jeho nehybnej ruky. Iní ho odsudzovali, že sa ľutuje. Kontakty s nimi obmedzil. Podporu však našiel u najbližších – brata, tety a kamaráta Ľuboša.
Skúsenosť so slovenským zdravotníctvom hodnotí zmiešane. „Som vďačný viacerým lekárom a sestrám, najmä primárovi na ARO v Košiciach. No boli aj takí, ktorí ma – len preto, že nerozprávam – začali podceňovať. Neraz som sa cítil ako vec. Ako vrece zemiakov,“ opisuje.
