Biskup Cyril Vasiľ sa vo svojom rozhovore vyjadruje k pripravovanému Národnému pochodu za život, ktorý sa koná s cieľom poukázať na nutnosť ochrany nenarodených detí.
Jeho názory prinášajú hlbšiu reflexiu na tému pro-life hnutia a zodpovednosť nielen cirkvi, ale aj celej spoločnosti.
Jedným z ústredných bodov Vasiľových vyjadrení je otázka boja proti zlu. „Ako môžeme úspešne bojovať proti menším prejavom zla, ak zároveň tolerujeme veľké zlo?“ pýta sa. Týmto vyjadrením naráža najmä na problematiku umelých potratov, ktoré považuje za jedno z najväčších morálnych zločinov súčasnej spoločnosti. Podľa jeho názoru nie je možné úspešne riešiť drobnejšie spoločenské problémy, ak sa zlo, ktoré ničí ľudský život v jeho najrannejšom štádiu, stáva bežne tolerovanou praxou.
Vasil sa tiež zamýšľa nad tým, že pro-life otázky nie sú výlučne náboženské, ale primárne ľudskoprávne. Bolo by podľa neho žiadúce, keby sa téma ochrany nenarodených stala prioritou aj pre občianske a sekulárne skupiny, nie iba pre Katolícku cirkev. Zdôrazňuje, že „ochrana života nie je náboženskou otázkou, ale otázkou základných ľudských práv.“ Biskup vyjadruje svoje prianie, aby sa o tieto otázky starali aj ľudia, ktorí nepatria do cirkevných kruhov, pretože ide o záležitosť, ktorá by mala spájať všetkých ľudí dobrej vôle.
Zároveň však realisticky uznáva, že cirkev zatiaľ nesie hlavnú zodpovednosť za obranu života, pretože v slovenskej spoločnosti je práve katolícka komunita tou najhlasnejšou, ktorá sa zasadzuje za ochranu nenarodených. „Je smutné, že ochrana života je stále vnímaná ako katolícka agenda,“ hovorí. „Bolo by lepšie, keby sa k tomu pridalo viac sekulárnych a občianskych iniciatív.“
V súvislosti s politickou scénou na Slovensku Vasiľ otvorene hovorí o politikoch, ktorí sa prezentujú ako veriaci a radi sa ukazujú v kostoloch, no v praxi nepodporujú legislatívu, ktorá by mohla zlepšiť ochranu života. Podľa jeho názoru takíto politici budú musieť raz niesť zodpovednosť za svoje činy pred Bohom a vlastným svedomím. „Mnoho politikov sa rado ukazuje v kostoloch, no ich činy často nezodpovedajú tomu, čo by mali ako kresťania presadzovať,“ varuje.
Vasil verí, že jedného dňa sa spoločnosť bude na umelé potraty pozerať s rovnakým pohoršením a hanbou, s akými sa dnes pozeráme na historické zločiny ako otroctvo, holokaust či genocídy. „Raz sa za potraty budeme hanbiť rovnako, ako sa dnes hanbíme za otroctvo a holokaust,“ vyhlásil. Táto jeho vízia odráža presvedčenie, že aj keď je momentálne boj proti potratom kontroverzný, v budúcnosti sa pravda a spravodlivosť nakoniec presadia.
Ďalším dôležitým momentom rozhovoru je Vasiľova osobná skúsenosť s Národným pochodom za život. Najviac mu utkvel v pamäti prvý pochod, ktorý sa konal v Košiciach. Opisuje ho ako udalosť, ktorá silno zarezonovala v celej spoločnosti. Bol to pre neho prvý pochod, na ktorom sa osobne zúčastnil, a predchádzala mu jeho mobilizačná kázeň. „Prvý košický pochod bol pre mňa výnimočný. Bol to jasný dôkaz, že ochrana života je otázkou, ktorá rezonuje naprieč spoločenskými vrstvami,“ spomína.
Vasiľ tiež vysvetľuje, že tieto pochody pôsobia skôr ako oslava života než ako radikálna politická manifestácia. Pochody za život podľa neho nie sú organizované s cieľom vyvolať konfrontáciu, ale majú ľuďom pripomínať hodnotu každého ľudského života. „Pochody za život sú viac oslavou života než agitáciou za zmenu zákonov,“ hovorí.
POKRAČOVANIE ČLÁNKU NA DRUHEJ STRANE
